SashaNovely na Blog.cz

2. časť

Bratia si vymenili pohľady a obaja pochopili čo znamenalo to Brianovo zvláštne agresívne správanie. Začuli kroky ktoré už nepatrili človeku ako sa k nim stále viac približovali.

"Sam, musíme odtiaľto rýchlo vypadnúť." Vykríkol Dean a obaja sa rozbehli k dverám. Vybehli von a potom rýchlo dvere zavreli a zatarasili ich záhradným stolom čo stál na verande. Len pár sekúnd na to sa dvere sa začali otriasať a z vnútra sa ozývalo desivé vrčanie. Obom bolo jasné, že to dlho nepotrvá a dvere to nevydržia tak bežali ďalej smerom k autu. Po ceste si všimli, že Brian mal pravdu a nejaký pumolaci sú aj vonku. Obaja bežali ako o život až sa Dean potkol o konár ktorý zhodil vietor počas búrky a spadol na zem. Skôr ako sa stihol spamätať a vstať jeden s pumolakov sa naho zúrivo vrhol a Dean si v tej chvíli myslel, že je s ním už koniec.

"Sam, bež ako najrýchlejšie ako môžeš. Zachráň sa aspoň ty!" kričal na neho z posledných síl keďže laby tej príšery mu tlačili na hrudník a pomaly sa nepomohol ani poriadne nadýchnuť. Pazúry sa mu zarývali pod kožu. Nevládal už ani kričať a pomaly strácal vedomie. Vtedy sa zrazu ozval výstrel a pumolak sa zrútil na zem vedľa neho. Dean sa stále nedokázal ani pohnúť len tam ležal a šokovane pozeral na Sama ktorý stál meter od neho z pištoľou v ruke. Sam podišiel bližšie a zohol sa k nemu a opýtal sa:

"Si v poriadku?"

"Myslím, že áno." dostal zo seba stále šokovaný Dean. Sam mu podal ruku a pomohol mu sa posadiť. Obaja sa pozreli vedľa Deana a šokovane zistili, že nad neleží mŕtve telo zvieraťa ale asi tak 50 ročného muža. Vtedy sa dvere dome rozrazili a von vybehol ďalší pomolak. Ten ktorý bol ešte pred malou chvíľou človekom. Tým vystrašeným chlapcom ktorému sa snažili pomôcť. Sam okamžite vytiahol Deana na nohy a obaja bežali k Impale. Sam si rýchlo sadol za volant a keďže nebol čas na dohadovanie Dean si síce neochotne sadol vedľa neho a Sam vyrazil na plný plyn dopredu. Zatiaľ čo im pumolak bol v pätách.

"Choď rýchlejšie Sam." Kričal na neho Dean "Mal som radšej šoférovať ja."

"áno určite. Bol by si nás ešte zabil. Ledva si sa dostal k autu nie ešte aby si šoféroval." Odbil ho Sam prudko zabočil do zákruty a o kúsok ďalej zastavil.

"Čo do čerta?! Prečo stojíš?"

"Čo nevidíš? Pred nami je spadnutý strom. Alebo chceš aby som do neho vrazil a poškodil ti tvoje milované auto?"

"No super. to je fakt úžasné. Máme za zadkom tie chlpaté príšery a pre tento prekliaty strom ktorý nám zahradil jedinú cestu preč. Takže odtiaľto nemôžeme vypadnúť. To sme zase dopadli." Podráždene zhodnotil situáciu Dean. Uvedomoval si že sú v pasci pretože ak pôjdu von a budú chcieť ten strom z cesty dostať upútajú pozornosť pumolakov, ktorí majú v noci voči nič výhodu keďže bez problémov vidia aj v noci.

"Počkaj hneď sa vrátim." povedal zrazu Sam a vystúpil.

"Čože? Kam to ideš? Nemôžeš len tak..." kričal za ním Dean bol šokovaný jeho správaním, myslel si že chce ísť uvoľniť cestu. Trochu zaváhal a potom chcel ísť za ním. Vtedy sa však Sam vrátil.

"Upokoj sa trochu. Teraz tu žiadny pumolaci nie sú a šiel som len zobrať z kufra ďalšie zbrane ak by sa vrátili jedna pištoľ nám nebude stačiť." Odpovedal mu Sam znovu si sadol za volant a zabuchol dvere.

"A čo teraz, máš nejaký geniálny plán?"

"Chceš povedať nejaký šialený plán nie?" usmial sa Dean a narážal na Samove slová čo povedal ešte u Briana.

"Ja som to tak nemyslel. Len som nechcel odtiaľ odísť v tej búrke."

"Fajn. Tak sme tam ostali ako si chcel a aj to nás skoro zabilo." Povedal Dean potom sa na chvíľu odmlčal a neskôr sa opýtal:

"Počuj keď si strieľal na toho pumolaka ako si tak rýchlo našiel strieborné guľky? Tak rýchlo by som to nedokázal ani ja."
,,Nepoužil som strieborné, vzal som prvú zbraň čo my prišla pod ruku keď som otvoril kufor."

"Takže, tieto vecí nie sú nezraniteľné ako vlkolaci? To je dobré vedieť. Aspoň ich bude ľahšie zabiť."

"Dean, sú to stále ľudia nemôžeme ich len tak pozabíjať. Veď si videl, čo sa stalo keď som vystrelil. Vrátil sa do svojej ľudskej podoby."

"Ale nemôžeme im pomôcť, už sa nezmenia späť tak ako sa to nedá pri vlkolakovi."

"Ale toto je iné. zmenili sa iným spôsobom pomocou nejakých kúziel a tiež dajú sa zabiť aj obyčajnými nábojmi tak možno ak by zrušilo to kúzlo, mohli by sa vrátiť späť."

"Ach Sammy ty si taký optimista. Ty stále veríš na rozprávky a na šťastné konce." Usmial sa Dean a potom vážnejšie dodal. "Ale už by si mal vedieť, že nie vždy to tak je."

"Ja viem, ale aj tak. Zajtra zájdeme za tou bosorkou a uvidíme čo nám tom bude vedieť povedať, nájdeme nejaký spôsob ako ju donútiť zrušiť to."

"Hej ak prežijeme noc. Každú chvíľu nás môžu nájsť." Odpovedal Dean oprel sa o sedadlo a zavrel oči. Tvár sa mu nachvíľu skrivila od bolesti. Sam si to okamžite všimol a z obavami v hlase sa opýtal:

"Dean, čo ti je? Zranilo ťa to?"

"To nič nie je." Povedal Dean ticho akoby už pomaly zaspával. "nechaj ma chvíľu si pospať. Som unavený."

"Teraz chceš spať v tejto situácii?" opýtal sa Sam pozrel na jeho tričko ktoré bolo roztrhané a bolo cezeň vidieť niekoľko dlhých krvavých škrabancov.

"Dean preboha veď ty krvácaš."

"Ďakujem za upozornenie, tak to som si naozaj nevšimol." Povedal sarkasticky Dean a otvoril oči a zdvihol hlavu.

"A nepokladal si za dôležité povedať mi to?"

"Nič to nie je. Prežijem."

"Hej. Len aby si sa aj ty nepremenil na tú vec."

"Z pár škrabancov? Ale no tak. Toto funguje inak. Neboj sa o mňa. Môžem si teraz aspoň chvíľku pospať? ty daj pozor či sa sem niečo neblíži a keby niečo zobuď ma." Keď Dean dopovedal znovu si položil hlavu a zavrel oči. Sama prekvapovala jeho ľahostajnosť. Len tak si ide späť a ani mu nedovolí aby ho ošetril? Vedel že jeho brat je tvrdohlavý ale že až takto? Nechcel ho opäť budiť a na to aby mu lepšie prezrel zranenia aj tak bolo málo svetla tak len vzal z lekárničky čisté obväzy vyhrnul mu tričko a rany mu len jednoducho obviazal. Dean sa trochu pomrvil a inak už tvrdo spal, keďže na neho doľahla únava s celého dňa. Sam ho nechal, aj keď bolo slabé svetlo, videl že, škrabance neboli hlboké tak dúfal, že nedostane infekciu keďže, v tejto situácii ho nepohol ošetriť lepšie.

"Sam, no tak zobuď sa. Už je ráno." Kričal Dean na mladšieho brata, ktorý spal z hlavou položenou na volante. Na Deanove slová vôbec reagoval tak ho chytil a trochu ním zatriasol. Na to sa Sam strhol

"Čo sa deje? Sú tu?" opýtal sa rozospatým ale trochu vystrašeným hlasom.

"Nie, nikto tu nie je. Žiadneho pumolaka ani nič také nevidím."

"Tak čo ma potom budíš?" opýtal sa podráždene Sam a začal si preťahovať stŕpnuté ruky a nohy. Z nepohodlného spánku mal stuhnuté celé telo. Spal menej ako hodinu, a pri tom v akej situácii stále boli sa zobudil s dosť zlou náladou.

"Už vyšlo slnko. Dokonca aj vtáky spievajú. Je krásne ráno a ty chceš spať?" opýtal sa s úsmevom Dean.

"Celú noc som dával pozor či sem nič nejde, tak si mi mohol dopriať aspoň chvíľu oddychu. Ty spávaš aj do obeda. A podľa teba je niečo krásne na tejto prekliatej osade obsadenej pumolakmi?"

"Nebuď taký podráždený Sammy, to si nechaj na neskôr teraz máme prácu."

"Ok, máš pravdu. už som hore." Spamätal sa Sam si spomenul, že včera mali v pláne ísť za bosorkou čo tam býva. Teraz keď slnko vysušilo stopy včerajšej búrky je na to najvhodnejší čas.

"Ako sa cítiš? zvládneš cestu?" opýtal sa pri pomyslení na Deanove zranenie. Dean sa pozrel na svoje roztrhané tričko a obväzy cez ktoré trochu presakovala krv

"To nič nie je. Som v poriadku." Odpovedal mu a zastrčil si pištoľ za pás a otvoril dvere Impaly.

"Dobre, tak poďme." Súhlasil Sam a tiež vystúpil.

"Počkaj, a auto necháme len tak tu?"

"Podľa Briana tá, žena býva hlboko v horách, nedá sa tam dostať autom. Neboj sa tu nie je nikto kto by ti ho ukradol." Upokojoval ho Sam a potom vyrazili na cestu naspäť do osady.

"Ideme už pol hodinu a stále sme nenarazili na žiadneho pumolaka. To je naozaj zvláštne." Skonštatoval Sam, zatiaľ čo prechádzali po úzkom lesnom chodníku.

"Možno si len dali obedňajšiu prestávku. Keď už spomínam ten obed som naozaj strašne hladný. Ty nie?"

"Na to teraz nemysli. Máme iné problémy ako hlad."

"Už sa teším ako odtiaľto vypadnem a poriadne sa najem. Vieš na čo mám chuť?" Neprestával Dean.

"Nezaujíma ma to." odvrkol mu Sam, nieže by on nebol hladný ale on to nechcel spomínať ani na to myslieť a zmenil tému. "To že tu teraz nič nie je a vyzerá to tu úplne pokojne neznamená, že sa tu nemôže nejaký pumolak objaviť každú chvíľu. Len dúfam, že máme dosť munície pre prípad, že by sme si museli prestrieľať cestu."

"Myslel som, že ich nechceš pozabíjať. Pre teba sú to predsa stále ľudia."

"Možno nebudeme mať inú možnosť. síce mi je naozaj ľúto Briana. Chcel som mu pomôcť a tiež sa zmenil na tú vec a mi stále nevieme ako. Čo ak sa to stane aj nám."

"Sam, nevymýšľaj, ideme predsa za tou bosorkou a potom sa všetko skončí." Presviedčal ho Dean aj keď nemal ani predstavu o tom čo urobia keď ju nájdu a ako ju chce Sam presvedčiť aby to kúzlo zrušila. Dúfal, že to už aspoň nie je ďaleko, lebo už skoro nevládal ísť. Chcel Samovi navrhnúť aby si na chvíľu oddýchli ale uvedomoval si, že by nebolo vhodné niekde sa zastavovať, keď môže každú chvíľu odniekiaľ vyskočiť nejaký pumolak. Tiež nechcel Samovi povedať že sa necíti dobre, aby mu nepridával starosti.

"Ja len nechcem aby si sa zmenil na tú vec a napadol ma." Pokračoval Sam, "Neviem čo by som potom robil, nemohol by som na teba vystreliť a ty by si asi už potom nemal zábrany."

"Sammy, to sa určite nestane, nevymýšľaj." Uisťoval ho Dean a tým chcel uistiť aj seba, že to ako sa cíti nie je začiatok premeny, že len obyčajná únava a nemá to nič spoločné s tými škrabancami od toho pumolaka čo ho napadol včera v noci.

"Nevrav, že by si na mňa nedokázal vystreliť, urobil si to predsa u dvakrát." Pripomenul mu, aj keď to myslel len ako žart. Sam sa hneď zatváril previnilo a ospravedlňujúcim tónom povedal:

"Dean, vieš veľmi dobre, že vtedy som nebol... ako to povedať...celkom vo svojej koži."

"Ja viem, že ty za to nemôžeš. nechcel som ti nič vyčítať. Povedz ako ďaleko to ešte je?"

"Podľa toho čo povedal Brian sme asi v polovici cesty."

"No super." Zamrmlal Dean a potom sa na zvyšok cesty odmlčal.

Ako prechádzali lesom stále sa držali toho istého chodníka. Deanovi sa zdal byť nekonečný a bolo vidieť, že aj Samovi už pomaly dochádzajú sily. Nakoniec sa dostali k miestu kde stál malý drevený domček.

"Teda tento prípad už nemôže byť viac rozprávkový. Ľudia ktorý sa premieňajú na nejaké zvieratá a ešte za tým stojí nejaká bosorka čo býva v takejto perníkovej chalúpke." Zhodnotil situáciu Dean z jeho typickým úsmevom.

"Mne sa tom nezdá nič zábavné." Reagoval Sam na Deanov úsmev a potom prišli k domu.

Práve keď chceli otvoriť dvere začuli vrčanie prichádzajúce z lesa. Obaja siahli po zbraniach a hneď na to videli pumolaka, ktorý sa k nim nebezpečne približoval. Začali strieľať a niekoľko guliek ho určite zasiahlo ale vôbec mu to neublížilo a stále sa k nim približoval.

"Nerozumiem tomu, predtým to fungovalo." Prekvapil sa Sam a nevedel či majú strieľať ďalej alebo radšej bežať preč. Obaja stáli na prahu domu a šokovane sledovali ako sa pomolak čo sa približoval k nim postupne pred ich očami začal premieňať naspäť na človeka. O malú chvíľu pred nimi stál Brian.

"Brian, ja nerozumiem. Ako sa ti podarilo..." prehovoril šokovane Sam. Brian už vyzeral inak ako včera v tom dome. V jeho tvári už vôbec nevideli strach ale práve naopak jeho pohľad desil ich. Pôsobil tak chladne a zároveň sa zlovestne usmieval.

"Tak ste nakoniec prežili noc. Nečakal som, že sa vám to podarí." Prehovoril k nim pobavene.

Sam a Dean na neho stále len bez slova pozerali. Chceli pred ním cúvnuť dozadu ale to sa nedalo lebo boli len malú kúsok od steny domu.

"Sam a Dean Winchesterovci. Nemyslel som si, že sa opäť stretneme a navyše tak skoro."

"O čom hovoríš? ty nás poznáš?" opýtal sa Dean

"Pravdaže vás poznám. Vy mňa asi nie, teda nie v tejto podobe." Pousmial sa Brian a na to sa jeho tvár pred ich očami zmenila. To kto pred nimi stál obom takmer vyrazilo dych.

"To nie je možné! zabil som ťa!" vykríkol šokovane Dean.

"Áno to je presne to čo som chcel aby si si myslel." A povedal s úsmevom Tricster potom luskol prstami a Dean sa zviezol k zemi v bezvedomí.

"Čo si mu urobil ty prekliaty sukyn syn?!" vykríkol Sam a chcel sa na neho vyhrnúť a Tricster uspal aj jeho.

Zobudili sa na to že im popoludňajšie slnko svietilo do tváre. Keď otvorili oči jeho lúče ich na chvíľu oslepili. Keď boli schopný poobzerať sa po okolí uvedomili si, že obaja sú priviazaný ku kmeňom stromov. Boli uprostred riedkeho lesa. Domček pri ktorom boli predtým nevideli nikde naokolo. Pravdepodobne boli od neho už poriadne ďaleko.

"Sammy, povedz mi pamätáš si na to isté ako ja?" opýtal sa zmätene Dean aby sa uistil že to nebol len sen, aj keď vzhľadom na to, že bol priviazaný k stromu predpokladal, že nie.

"Spomínam si, že sme pred domom tej bosorky narazili na Trickstera ale potom už nič viac."

"Ani ja. Nerozumiem tomu. Čo to má znamenať. To je za tým všetkým ten prekliaty Trickter?"

"Áno, to všetko je moja práca." Ozvalo sa im spoza chrbtov. Potom prišiel k nim a z úsmevom sa im pozrel do tvárí a prihovoril sa im.

"Tak ste sa konečne zobudili. Už som si myslel, že vás budem musieť zobudiť, aby sa zábava mohla začať."
,,Čo si to s nami urobil? Ako sme sa sem dostali? A kde to vlastne sme?" opýtal sa Sam.

"Asi v polceste medzi miestom kde sme sa stretli a miestom kde ste odstavili vaše auto." Odpovedal pokojne Trickster a potom pokračoval tónom ktorý oboch bratov neuveriteľne provokoval.

"Asi chcete vedieť čo mám spoločné s tým vaším prípadom. No v podstate všetko. Keď som sa dozvedel, že ste prišli do Cimaronu a že sa chystáte aj sem vedel som, že bude zábava. Vzal som na seba podobu Briana a porozprával som vám všetky tie nezmysly a vy ste my uverili. Ešte ste si tie príšery aj pomenovali, že vraj pumolaci. Tak som vám tam nejakých podstrčil.

"A keď sme sa začali pýtať na tú bosorku vymyslel si si aj tú." Doplnil ho Dean s predstieraným úsmevom a pri tom sa snažil uvoľniť si ruky, ktoré mal pevne zviazané povrazom vzadu pri kmeni stromu, ale na to už vôbec nemal silu.

"Áno, presne tak." Potvrdil mu Trickster.

"A to si len tak obyvateľov premenil na tých pumolakov alebo ich zabil, prečo boli to nevinný ľudia. Nič tu neurobili."

"Ty si taký hlúpy Dean! Stále ti to nedošlo? Ľudia z tejto dediny ušli už pred niekoľkými dňami potom ako pár ľudí napadla puma. Nemusel som ich na nič premieňať. Nikto by predsa nechcel žiť niekde kde ich môže nejaké zviera každú chvíľu napadnúť."

"A tá puma? Bola skutočná ale aj to bola tvoja práca?" zapojil sa ho ich rozhovoru Sam.

"Tá puma bola moja. Chcel som sa trochu pobaviť. Tak som sa rozhodol vystrašiť niekoľkých sedliakov čo žijú ďaleko od civilizácie. Práve som sa chystal odísť, lebo keď už bola osada prázdna myslel som, že zábava sa už skončila. No potom som uvidel vás. V tom bistre v Cimarone. Počul som na čo ste sa pýtali majiteľa a hneď som si uvedomil, že sa ešte môžem trochu pobaviť a bola to naozaj veľká zábava."

"Takže takto sa ti zabávaš? Najprv ten tancujúci mimozemšťan a teraz toto? Si chorý bastard, vieš to?" opýtal sa z úsmevom Dean. Trickterovi došla trpezlivosť a kopol Deana s celej sily do brucha. "Nabudúce si daj pozor na reči." Vykríkol na neho a potom ho kopol ešte raz. Dean sa nezdržal a musel vykríknuť a ak by nebol tak pevne priviazaný k stromu bol sa v bolestiach zrútil na zem.

Sam sa snažil uvoľniť si ruky ale bez úspechu. Tak veľmi chcel zasiahnuť. Do očí sa mu tlačili slzy keď videl ako Dean trpí keď už aj predtým na tom nebol najlepšie. Bol by radšej keby sa s ním mohol vymeniť.

"Nechaj ho! Už je aj tak dosť zranený!" vykríkol na plné hrdlo. Trickster sa usmial a odišiel od Deana k Samovi. Položil mu ruku na plece. Na to sa Sam mykol, jeho dotyk mu bol nepríjemný. Trickter sa pozrel ho jeho očí plných nenávisti a zároveň aj strachu a prihovoril sa mu: "Ale čo to vidím? Malý Sammy sa zastáva svojho veľkého brata? Nemalo by to byť naopak?"

"Včera ho napadol jeden s tých tvojich pumolakov to ti nestačí? Musíš mu ubližovať ešte? Nezabavil si sa už dosť?"

"Vlastne áno. Včera som sa na vás dvoch zabavil tak ako ešte nikdy v živote. A vieš čo? už vás nechám odísť." Oznámil mu pokojne Trickster.

"To ako len tak? Tak načo si nás sem priviedol len aby si nám povedal, že za všetkým si ty?" opýtal sa prekvapene Sam. Tušil, že má ešte niečo za lubom.

"No dáme si ešte posledné kolo. Len ma musíte pozorne počúvať lebo to poviem iba raz." Trickter sa pozrel smerom k Deanovi, ktorý sa stále snažil prekonať bolesť.

"Hej Dean počujem ma?" opýtal sa ho.

"Áno počujem ty sukyn syn." Povedal nahnevane Dean cez zaťaté zuby.

"Výborne. Tak počúvajte. Teraz odídem a nechám vás tu. Ako som povedal vaše auto nie je odtiaľto až tak ďaleko tak keď sa k nemu dostanete môžete odtiaľto odísť. A ešte niečo aby ste to nemali také ľahké nechám vám tu nejakých tých pumolakov. Keď nastúpite do auta a odídete z osady neostane tu po nich ani stopy. A možno sa sem ešte niekedy aj vrátia ľudia. To už nebude vaša ani moja vec."

"A ako sa máme odtiaľto dostať keď sme priviazaný k stromu?"

"Tak to je váš problém Sam. Ak sa vyslobodíte z povrazov tak tu vám nechám zbrane čo ste mali pri sebe aby ste mali férovú šancu." Povedal Trickter potom položil ich zbrane niekoľko metrov od nich a pobral sa na odchod.

"Raz ťa nájdem a potom ťa už naozaj zabijem." Kričal za ním Dean ale Trickster sa už neotočil a vôbec na jeho vyhrážku nereagoval.

"Máš nejaký nápad ako sa odtiaľto dostaneme?" opýtal sa Dean po chvíli.

"Vlastne áno. Mám." Odpovedal mu Sam a roztrhol povraz, ktorý sa mu podarilo zodrať tým, že ním niekoľko minút trel o kmeň stromu aj keď si pri tom do krvi odrel zápästia. Potom si odviazal nohy, a vstal. Trochu sa mu zakrútila hlava a nohy aj ruky mal stŕpnuté. Pozrel sa na hodinky a uvedomil si že tam boli zviazaný aspoň dve hodiny. Pomaly prešiel k Deanovi, odviazal ho a pomohol mu vstať. Vtedy si uvedomili, že Trickster im tam naozaj nechal nejakých pumolakov. Načiahol sa po zbraniach a jednu hodil Deanovi. Hneď na to z lesa vybehol pumolak a zrazu stál len meter od neho. Sam pohotovo vystrelil a v tej chvíľu ako ho zasiahol a padol na zem rozplynul sa.

"Poďme kým sa tu neobjavia ďalší." Vykríkol na Deana.

"Ale kam? Veď asi nevieme ktorým smerom sa dostaneme naspäť do osady."

"Dean, ver mi trochu. Pozri tam je chodník, ktorým sme sem prišli a keď ním pôjdeme stále na východ dostaneme sa do osady a potom aj k autu."

"Ešte, že ťa tu mám, ja sa na takýchto miestach vôbec neviem orientovať." Povedal Dean so slabým úsmevom a potom sa vybrali na cestu. Pár minút išli úplne bez slova. Objavili sa tam ešte asi dvaja pumolaci a zneškodnili ich celkom ľahko. Dean si pomyslel, že majú šťastie aspoň v tom, že ich ten prekliaty Trickster neurobil nezraniteľnými. To by proti nim nemali nejakú šancu. Cítil sa však stále horšie a nohy ho už prestavali poslúchať.

"Ja už nemôžem Sammy, už nevládzem." Priznal na nakoniec keď mal pocit, že každú chvíľu odpadne.

"To mi hovoríš teraz? teraz si nemôžeme dať prestávku." Odvrkol mu Sam a hneď na to zastrelil ďalšieho pumolaka čo sa tam objavil.

"Ja viem, ale je mi naozaj, naozaj veľmi zle."

Sam si uvedomil, že ak mu také niečo hovorí tak to nebude len tak. Dean nemal vo zvyku sťažovať sa. Vždy sa pred ním hral na tvrdého chlapa. Pozrel sa na neho. Bol bledý, spotený a tričko mal premočené krvou viac ako predtým.

"Bože Dean mal si mi to povedať skôr!" Vykríkol Sam keď si uvedomil vážnosť situácie.

"Aj tak by to nič nezmenilo."

"Musíš ešte chvíľu vydržať už to nie je ďaleko. Nemôžem si dovoliť niesť ťa chrbte. Poď opri sa o mňa." navrhol mu a chytil ho rukou okolo pása. Keď sa opieral o Sama išlo sa mu o trošku ľahšie ale aj tak nevedel ako dlho to ešte vydrží, keď sa mu začalo zahmlievať pred očami. Nakoniec sa však šťastlivo dostali k Impale v ceste im však stále stál ten spadnutý strom. Sam vedel, že Dean mu nebude môcť pomôcť odložiť ho s cesty keď sa ledva držal na nohách, tak mu pomohol sadnúť si do auta a išiel skúsiť odtiahnuť strom sám. Nebol až taký veľký ale za to bol ťažký a Sam musel vynaložil veľkú námahu aby ho s cesty odsunul. Potom rýchlo sadol za volant a vyrazil na plný plyn vpred.

"Je ti už aspoň trochu lepšie?" opýtal sa Deana.

"Ani nie. Takáto rýchla jazda mi teraz veľmi nepomáha."

"Prepáč. Ale snažím sa nám odtiaľto čo najrýchlejšie dostať. Trickster povedal že keď odídeme z osady tak pumolaci zmiznú a ak si si nevšimol jeden beží za nami." Vysvetlil Sam a ukázal na spätné zrkadlo. Dean pochopil a viac sa nesťažoval. Pri tej rýchlosti boli preč z osady už o minútu a keď Sam videl, že ich už naozaj nič neprenasleduje spomalil.

"Kam vlastne ideme." Opýtal sa o chvíľu Dean

"Do Cimaronu."

"Prečo tam? Mali by sme sa vypadnúť odtiaľto čo najďalej."

"V Cimarone nám nič nehrozí a ten prekliaty Tricster je už určite riadne ďaleko. Pri dlhšej ceste by sa ti mohlo priťažiť. Ubytujeme sa v moteli najeme sa poriadne vyspíme, ošetrím ti rany a zajtra ak sa budeš cítiť lepšie, odídeme." Vysvetlil svoj plán Sam a Deanovi neostávalo nič iné len súhlasiť.

"Jedno nechápem... Bobby ti predsa povedal že tí pumolaci naozaj existujú. A povedal ti aj o tej čarodejnici ako by sa to mohlo naozaj stať." Uvažoval nahlas Sam. Potom ako sa pomaly spamätal zo šoku z odhalenia, že za všetkým je Trickster sa mu v mysli začali objavovať otázky na ktorého od neho nedostali odpoveď.

"Možno áno ale určite nie tu. Trickster si predsa ten svoj šialený scenár vymyslel podľa toho čo sme mu povedali my." Odpovedal mu Dean. pri pomyslení na neho v ňom stúpala zlosť a nenávistne povedal. "Jedno ti môžem odprisahať Sammy. Raz toho prekliateho hajzla nájdem a zabijem ho. Na mne sa nebude nikto len tak beztrestne zabávať!"

Keď po niekoľkých minútach dorazili do mesta. Sam zrazu zastavil

"čo sa deje? Ešte nie sme pri motely." Prekvapil sa Dean.

"Idem ešte kúpiť jedlo. Nemyslím, že by sme niečo dostali v tom zapadnutom motely kde sme prespali minule." Odpovedal mu Sam a vystúpil z auta.

"A ponáhľaj sa." Zakričal za ním Dean a natiahol sa na sedadle aby svojmu ubolenému telu doprial aspoň trochu pohodlia. Keď sa Sam vrátil okamžite vyrazili na cestu do motela.

Zatiaľ čo sa prihlasovali majiteľ si všimol, že Dean sa ledva drží na nohách a opýtal sa ho:

"Ste v poriadku?"
,,áno, je v najlepšom poriadku. Akurát si vypil trochu viac ako je slušné. Len sa s toho musí vyspať." Odpovedal za neho Sam potom ho podoprel a odišli do izby na chodbe Dean do Sama štuchol a vyčítavo sa ho opýtal "Čo to má znamenať? Prečo tu zo mňa robíš ožrana?"

"A čo som mu mal povedať? Pravdu?" podpichol do Sam otvoril dvere na izbe a usadiť Deana na jednu z dvoch postelí.

Dean tam chvíľu len ticho sedel potom vybral z tašky nejaké čisté oblečenie a prešiel ku kúpeľni.

"Čo.. kam ideš?" prekvapil sa Sam.

"Kam asi? Osprchovať sa. Už takto nevydržím ani sekundu." Odpovedal znechutene Dean a ukázať na svoje roztrhané tričko a nohavice. Ktoré boli celé od krvi a blata. Trochu zaschnutého blata mal aj na tvári a vlasoch a predpokladal že na neho asi nie je najlepší pohľad. Sam prikývol aj keď si nebol istý že v sprche neodpadne nechal ho.

O niekoľko minúť Dean vyšiel s kúpeľne. Oblečené mal iba nohavice tak Sam na jeho nahej hrudi jasne videl niekoľko škrabancov a modrín. Bez slova si sadol na posteľ a nechal Sama aby ho ošetril. Keď bol hotoví Dean zval tričko čo mal pripravené na posteli a obliekol si ho. Potom si vzal tašku ktorú Sam priniesol z obchodu a začal sa v nej prehrabávať.

Sam sa na neho usmial, požiadal ho.

"Nechaj niečo aj mne." A šiel sa tiež osprchovať.

Na druhý deň sa zobudili až pred poludním ale vôbec im to neprekážalo. Po tom čo za posledné dva dni prežili si potrebovali poriadne odpočinúť. Keď sa naraňajkovali, zbalili si veci a vyrazili na cestu zatiaľ nevedeli ani kam. Na cestu za ďalším prípadom.

koniec

1. časť

Bolo skoré sobotňajšie ráno. Prvé lúče slnka sa objavili nad krajinou. Väčšina obyvateľov malého mesta ešte spala, pretože dnes nemuseli ísť do práce. Našli sa aj taký čo museli vstať skôr a pracovať aj vo voľný deň. Tak ako majitelia malého motela, ktorý stál na samom konci mesta. Miesto bolo útulné a bol v ňom dostatok súkromia, keďže bolo na prenájom len niekoľko izieb. V jednej z nich už dva dni bývali bratia, ktorý na tomto pokojnom mieste trávili čas medzi dvoma prípadmi. Starší z nich ešte pokojne spal. Ten mladší sa však zobudil už pred pol hodinou a už sa stihol aj osprchovať. Sedel na posteli pri notebooku a prehľadával Internet aby našiel ďalší prípad. Od ich posledného lovu už prešlo niekoľko dní a Sam usúdil, že je na čase vydať sa na lov znova. Veď zlo nikdy nespí a príležitosti na lov je vždy veľa. Prechádzal rôzne stránky niekoľko hodín a našiel hneď niekoľko prípadov, ktorých by sa mohli chytiť. Nevedel sa však rozhodnúť, ktorý z nich je najvážnejší.

Starší brat sa tak ako mal vo zvyku prebudil až predpoludním, keďže noc predtým ponocoval a dosť si aj vypil, keď sa snažil zaujať čašníčku v miestnom bare. Ona ho stále odbíjala a nejavila o neho záujem. Dean sa už dávno po polnoci, keď mal v sebe niekoľko pív vrátil do motelovej izby, keď Sam už dávno spal a zvalil sa do postele.

"Dobré ránko konečne si sa zobudil." Prihovoril sa mu Sam keď si všimol, že sa začal na posteli preťahovať. Potom sa posadil pretrel si oči a ospalo pozrel na brata, ktorý stále sedel pri notebooku.

"No, nie každý je také ranné vtáča ako ty Sammy."

"Zabavil si sa včera v noci? ani neviem kedy si sa vrátil."

"Nie tak ako som si predstavoval. Jediné čo s toho mám je bolesť hlavy."

"Dobre ti tak. Nemal si toľko piť. Kde si prišiel na, že čašníčku dostaneš do postele tak, že sa pred ňou ožerieš ako prasa?"

"Zase až toľko som toho nevypil mal som len pár pív. A tá kočka by o mňa nemala záujem nech by som robil čokoľvek. To nie je normálne." Zamýšľal sa Dean, keďže nebol zvyknutý, že by u žien nemal úspech. Usmial sa a dodal. "Možno bola lesbička."

"No jasné, jediný dôvod prečo by teba žena odmietla je že nie je na chlapov? Možno si len nebol ne bol jej typ." odpovedal Sam pobavený Deanovím presvedčením, že mu žiadna žena neodolá a tým, že sa konečne našla žena na ktorú jeho kúzlo neúčinkovalo.

"Ako by som nebol jej typ? veď som pekný, zábavný a neodolateľný..."

"A nie si ani trochu namyslený." Skočil mu do reči Sam a chcel rýchlo zmeniť tému ako vždy keď Dean začal hovoriť o svojich kvalitách.

"Vieš čo nechajme to. Máme prípad."

"Čože tak skoro myslel som, že tu ostaneme ešte pár dní."

"Aby si mohol stále otravovať tú babu? Ešte na teba zavolá policajtov, že si nejaký šialenec. A vieš veľmi dobre, vzbudiť pozornosť polície naozaj nepotrebujeme."

"Dobre, tak dobre." Súhlasil neochotne Dean. "Tak hovor kam to ideme."

"Do Nového Mexika."

"A čo je tam, nejaký duch démon alebo aká príšera?"

"To presne neviem ale deje sa tam niečo nadprirodzené. Osprchuj sa a vyrážame."

"Čože tak skoro? To sa ani nepôjdeme najesť."

"Najeme sa po ceste. Je to dosť ďaleko a bolo by dobré dostať sa tam do večera."

O malú chvíľu už Impala uháňala po diaľnici. Hrala v nej hlasná hudba a Dean, ktorý už bol v lepšej nálade si pokojne pospevoval pieseň od AC/DC. Sam sa snažil zistiť ešte pár vecí o ich novom prípade a nevnímať hluk vychádzajúci z rádia a spev svojho brata. Po chvíli však stratil trpezlivosť. Pokúšal sa naznačiť Deanovi aby stíšil hudbu, lebo mu chce niečo povedať. Dean ho však úmyselne ignoroval až kým Samovi nedošla trpezlivosť a sám hudbu vypol. Dean sa zvrtol k nemu a z nahnevaným pohľadom skríkol:

"Chlape, čo to má znamenať?!"

"Už 10 minúť sa ti snažím niečo povedať, ale ty ma úplne ignoruješ!" odpovedal mu rovnako nahnevane Sam. Neznášal keď sa Dean takto správal a nárokom ho provokoval.

"V poriadku, som samé ucho. Pokiaľ nechceš zase hovoriť o svojich pocitoch."

"Chcem hovoriť o prípade. Tak buď chvíľu vážny." Dean neodpovedal len sa pozeral dopredu pred cestu a sústredil sa na šoférovanie. Rádio znovu nezapol. Nechcel riskovať, že by mu jeho malý braček v záchvate zúrivosti vyhodil z okna jeho zbožňované kazety. Po chvíli na neho pozrel už vážnym pohľadom.

"Tak mi teda povedz čo sa to deje v tom meste? Ako si vravel, že sa to tam volá?"

"Hovoril som, že to nemá žiadny oficiálny názov aspoň v Internete som žiadny nenašiel asi si ma nepočúval. Je to veľmi malá osada je tam len niekoľko domov ďaleko od všetkého uprostred pohoria Sangre de Cristo. Najbližšie mesto odtiaľ sa volá Cimarrom ale aj to má len okolo tisíc obyvateľov." Vysvetľoval mu Sam stále trochu podráždene ale Deanovi tým náladu nepokazil, s úsmevom povedal:

"Dobre, tak už viem tak to ideme. Teraz mi ešte povedz čo sa to tam deje."

"Niekoľkých ľudí tam napadlo nejaké divé zviera hovorí sa, že to bola puma, ale mne sa to nezdá. Niektorý ľudia zase len tak bez stopy zmizli zo svojich domov. Nech je to čokoľvek už to zlikvidovalo skoro celú osadu. Teda tých pár ľudí čo tam žili."

"Zaujímavé, a čo si myslíš, že by to mohli byť?"

"To neviem."

"Myslel som, že keď čumíš do toho počítača už niekoľko hodín zistíš aj niečo viac."

"No veľa sa tam toho nepíše. Veď len málo ľudí vie, že nejaká taká osada sa tam nachádza. Ale ten kraj je spojený z rôznymi povesťami, možno bude niektorá z nich pravdivá. Uvidíme keď tam prídeme." Dokončil výklad Sam odložil notebook, položil si hlavu na operadlo a zavrel oči, ktoré mal už vyčerpané z pozerania do obrazovky. Deanovi napadlo, že opäť pustí hudbu no potom si to rozmyslel lebo videl, že Sam je už úplne unavený potrebuje oddych a tak pokračoval v ceste potichu.

Krátko po zotmení dorazili do Cimarronu, odkiaľ bol už len kúsok do cieľa ich cesty. Zastavili sa v miestnom obchode, keďže nerátali s tým, že by s tej zaostalej dedine mali obchody či reštaurácie a potrebovali nejaké zásoby aspoň na jeden dva dni. Potom sa ešte zastavili v miestnom bistre, aby sa nevečerali a informovali sa na cestu. Dean si objednal hamburger a dve porcie hranoliek aby sa ešte poriadne najedol kým odíde na to divné miesto kde sa ani poriadne nenaje. Dúfal, že prípad rýchlo vyriešia pretože nemal rád, také malé dedinky v horách. Radšej sa zdržiaval na miestach kde je viac ľudí. Sam si objednal ľahšiu večeru a potom kým Dean ešte dojedal vybral sa za majiteľom aby zistil ako malú ísť ďalej. Starší muž mu síce ochotne popísal cestu ale tváril sa pri tom veľmi vážne až mal Sam pocit, že niečo vie a nechce mu to povedať.

"Počul som, že sa v tom kraji stalo niekoľko čudných vecí." Poznamenal Sam len tak aby nič,

"Čudných vecí? Tí ľudia tak žijú v podstate uprostred lesa tak sa občas stane, že niekoho napadne nejaká puma. Tých tam žije dosť."

"Myslíte, že je to v poriadku? Nie je na tom nič zvláštne. Možno nadprirodzené?"

"Nadprirodzené? Čo ste to za šialenca? Tu nejaké záhady nenájdeme." Vykríkol na neho muž.

"Ospravedlňujem sa za svojho brata ak mal nejaké hlúpe otázky. Viete on miluje strašidelné príbehy." Zasiahol do rozhovoru Dean, ktorý práve prišiel.

"To je v poriadku, hlavne už choďte. A neviem či by ste mali ísť do osady. Nemajú tam veľmi radi cudzincov."

"Ďakujeme za upozornenie. Tak mi ideme." Rozlúčil sa Dean a spolu so Samom odišli z bistra. Keď nastupovali do Impaly Sam to nevydržal a opýtal sa: "Prečo ma musíš stále strápňovať pred cudzími ľuďmi?"

"A prečo si sa ho musel hneď priamo opýtať či sa tam nedeje niečo nadprirodzené?"

"Mám pocit, že ten chlap, niečo vie len mi to nechcel povedať. A na tom mieste sa deje niečo čudné." Odpovedal presvedčene Sam a zabuchol dvere Impaly. Dean si sadol za volant a naštartoval.

"Dobre, je to možné ale ak ten chlap aj niečo vedel nebude to hneď každému vešať na nos. Počúvaj, nemali by sme tam ísť už dnes večer. Veď sa tam nebudeme mať ani kde vyspať. Ostaňme ešte v meste. Ubytujeme sa v nejakom moteli, dobre sa vyspíme a zajtra vyrazíme do tej šialenej dediny." Navrhol Dean a Sam súhlasil. Nemalo by zmysel prísť tam uprostred noci a mohlo by to byť aj nebezpečné, keď nemali ani poňatia čo sa to v tam deje.

Na druhý deň Sam zobudil Deana už o ôsmej ráno. Hoci tým Dean nebol vôbec nadšený okamžite vyrazili na cestu. Pol hodinu šli o prázdnej ceste, ktorá niekoľko kilometrov za mestom už ani nebola asfaltová a boli na nej všelijaké hrbole a jamy. Dean si myslel, že si po ceste ešte trochu zdriemne, ale pritom ako ich natriasalo by to aj tak nedokázal tak tam len sedel z hlavou opretou o operadlo a tváril sa pred Samom, že spí. Sam sa obzeral po okolí kde medzi všetkými stromami a kopcami uvidí aj nejakú osadu až kým nenašiel to čo hľadal. Úzka cestička, ktorou Impala ledva prešla za zatáčala v pravo, kde bolo jasne vidieť niekoľko malých domčekov stojacich blízko pri sebe a za nimi nebolo zase nič len les a kopce.

"Dean, stávaj už sme tu." Ohlásil ho. Dean sa strhol pretože, práve vtedy sa mu podarilo zaspať. Zdvihol hlavu a poobzeral sa okolo seba.

"Teda tak to je naozaj zapadákov. Ak tu niekto chce vyhladiť celú osadu ani to nebude mať ťažké." Poznamenal s miernym úsmevom. Sam zabrzdil na kraji cesty.

"Teraz prejdeme okolo domov či nenájdeme niekoho živého, kto by nám povedal čo sa tu deje."

Dean ospalo prikývol a obaja vystúpili z Impaly. Prešli k prvému domu v rade.

"Haló, je niekto doma?" zakričal Dean a zabúchal na staré drevené dvere. Nikto sa však neozal. Tak prešli asi k piatim domom a nenašli ani živej duše. Sam navrhol, že by sa mali ísť pozrieť dovnútra, či by tam nenašli stopy po prítomnosti ducha alebo démona. Keď však Dean vybral svoj šperhák aby dvere otvoril dvere, prekvapil ho neznámi hlas čo sa ozval spoza ich chrbta.

"Kto ste sa čo tu do pekla robíte?"

Obaja sa v okamihu otočili. A videli, že pred nimi stojí asi 20 ročný chlapec s vystrašeným pohľadom.

"Pokojne, my sme tí dobrý prišli sme vám pomôcť." Prehovoril vážnym tónom Dean.

"Áno tí dobrý? A preto ste sa chceli vlámať do tohto domu."

"My sme len chceli zistiť čo sa deje a kde všetci zmizli."

"Kto vlastne ste prečo vás to zaujíma?"

"Ja som Dean a toto je môj brat Sam. Deje sa tu niečo zvláštne a nehovor mi, že nie. ak nám povieš čo sa zo všetkými stalo pomôžeme ti. Len nám musíš veriť."

"Ja sa volám Brian. Býval som v tomto dome s rodičmi a sestrou predtým ako zmizli. Zmizli úplne všetci. Ako by ste mi mohli pomôcť?" opýtal sa vystrašený chlapec ktorý začal v bratoch vidieť nádej na záchranu.

"Najprv musíme zistiť, čo sa to tu stalo a kam všetci zmizli. Tak nám povedz čo vieš o tom čo sa tu deje." Povedal mu súcitne Sam. Nech sa tu dialo čokoľvek určite to bolo oveľa horšie ako očakával, keď sem išli a Briana mu bolo naozaj ľúto.

"To mi nebudete veriť. Je to úplne šialené, sám tomu neverím."

"My dvaja sme už videli všeličo."

"V poriadku. Niektorých ľudí odtiaľto zabili tie zvery ktoré sa tu objavil akoby z odnikiaľ. Vyše dvadsať rokov tu nikto žiadnu pumu nevidel a teraz ich sem príde celá svorka a vyvraždí polovicu obyvateľov. To mi jednoducho nesedí."

"Polovicu? A čo sa stalo z ostatnými."

"No niektorí odišli do mesta. Ostatný sa tiež premenili sa tie zvláštne šelmy ktoré vyzerali trochu ako pumy a trochu mali aj z človeka. Aj moja rodina" Dostal zo seba Brian a po lícach mu tiekli slzy.

"Takže hovoríš, že časť obyvateľov tejto osady sa premenili na nejaké pumy a zabili druhý časť obyvateľov?" opýtal sa prekvapene Dean aby si uistil či pochopil správne keďže mu to znelo naozaj neuveriteľne.

"Áno, myslíte si, že som blázon však?"

"Nie, veríme ti, Brian. Pokračuj." Posmeľoval ho Sam.

"Tie pumy nie sú ako obyčajné pumy. Videl som v nich niečo z človeka, ale sú to krvilačné beštie, sú rýchle a majú neuveriteľnú silu. Aj teraz tu niekde striehnu a môžu na nás kedykoľvek zaútočiť."

"To bude poriadku Brian. Počkaj nás tu chvíľku musíme niečo prebrať zo svojím bratom." Povedal Dean chytil Sama za plece a odtiahol ho nabok k zaparkovanej Impale.

"Toto nie je možné! to čo hovorí ten chlapec nemôže byť pravda." Prehovoril keď sa presvedčil, že ich Brian nepočuje.

"Prečo by to nemohlo byť možné? veď sme videli už všetko." zastal sa ho Sam.

"No áno, videli sme démonov, duchov, upírov, vlkolakov. Ale ľudí čo by sa premieňali na nejaké pumy? To je absurdné."

"Počkaj Dean, zadrž povedal si vlkolakov."

"Áno, ale to s tým nebude mať nič. tu nejde o vlkolaka."

"Možno nie ale možno o niečo podobné." Povedal Sam a Dean vôbec nechápal na čo naráža. Sam otvoril dvere na Impale a vybral notebook položil ho na kapotu a zapol ho. Dean už nechápal vôbec nič a ani nečakal, že by na tom mieste mali prístup na Internet. Sam tam niečo napísal a sám pre seba si mrmlal. "Musí to tu byť. Niečo také som tu videl." Po pár minútach víťazne pozrel sa brata. "Tu je to našiel som to."

"Čo? vôbec nechápem čo to tu melieš."

"Pozri sa." Otočil k nemu monitor a pokračoval: "Vlky nie sú jediné zvieratá, na ktoré sa ľudia môžu meniť. V Indii veria že by sa ľudia mohli meniť na takzvaných tigrolakov a v Japonsku líškolakov a toto je ono Južnej Amerike ide o pumolakov. Tu sme v Novom Mexicu teda tu prevláda juhoamerická kultúra."

"Ale no tak Sam. Pumolaci? Je smiešne už len to vysloviť."

"Dáva to zmysel."

"Keď myslíš. ak tu chytím signál na mobile zavolám Bobbymu či o tom niečo vie." povedal Dean. Čakal že mu Bobby povie, len to že je to nezmysel a že sú blázni ak tomu veria.

Vybral z vrecka svoj mobil otvoril ho a sám bol prekvapený, že aj na takom odľahlom mieste je signál. Našiel Bobbyho číslo a zavolal. Bobby to zdvihol hneď po druhom zazvonení.

"Bobby tu je Dean." Prihovoril sa mu keď začul v telefóne jeho hlas.

"Dean? Deje sa niečo? ste so Samom v poriadku?"

"Áno, sme. Viem, že som sa dlhšiu dobu neozval, ale potrebujem tvoju radu."

"Dobre. Len ťa nejako slabo počujem, kde to ste?"

"V jednej osade v horách v Novom Mexicu. Asi je tu slabý signál." Vysvetlil Dean a potom sa odhodlal opýtať na tú otázku skôr ako signál stratí úplne. Pretože videl že nebo nad nimi sa pomaly začína zaťahovať mrakmi a vyzeralo to na búrku.

"Toto bude znieť asi šialene ale existuje niečo ako pumolaci?"

"Pumolaci?" zopakoval prekvapene Bobby.

"No niečo ako vlkolaci len sa to nepremieňa na vlka ale na pumu."

"Viem čo to je. Len som sa ešte zo žiadnym nestretol."

"Tak tvrdíš, že niečo také existuje?"

"No ak existujú vlkolaci tak prečo nie. Povedz mi o tom viac."

Dean bol prekvapený, že mu Bobby túto šialenú myšlienku nevyvrátil a potom mu v krátkosti vyrozprával všetko čo o prípade zatiaľ vedeli.

"Teda hovoríš, že všetci obyvatelia tej osady sa za krátku dobu premenili na tých pumolakov?"

"Skoro všetci. Ja ani Sam zatiaľ žiadneho nevideli ale povedal nám to jeden chlapec čo tu ešte ostal. Nevieš čo by to mohlo spôsobovať. Pokiaľ viem ak ťa pohryzie vlkolak trvá to oveľa dlhšie kým sa premeníš a tu ešte 2-3 dni dozadu bolo všetko v poriadku."

"Neviem to naisto ešte si niečo overím. Ale v týchto dňoch je mesiac v poslednej fáze čo by tomu pomohlo pumolaci a všetky také príšery sa správajú podobne ako vlkolaci, takže sú najaktívnejší v období splnu. Ale tá príliš rýchla premena, to by pri pohryznutí nebolo možné. musel byť použitý nejaký iný spôsob."

"To existujú aj iné spôsoby?"

"Áno môžu byť. V minulosti, ľudia verili aj tomu, že premenu na vlka môže spôsobiť aj keď prídeš do kontaktu s krvou vlkolaka hocijako. Je to trochu šialené ale možno ak by sa dotkli alebo napríklad zjedli alebo vypili niečo v čom bola len troška krvi toho pumolaka mohlo by sa to stať akurát by to nešlo tak ľahko. Premena by trvala dlhšie ako pri pohryznutí. Takže si myslím že v tom musí nejaká čierna mágia či woodoo, ktorá ten proces urýchlila. Dávajte si pozor. Ničoho sa tam nechytajte a nič nejedzte a nepite kým neviete čo to spôsobuje. A zistite či na okolí nebýva nejaká osoba o ktorej sa hovorí, že je bosorka."

"Bobby ale ja tomu vôbec nerozumiem. Prečo by to niekto vôbec robil? Bobby počuješ na? Bobby?" kričal Dean do telefónu ale zbytočne lebo spojenie sa už prerušilo. V tom sa na oblohe zatiahnutej čiernymi mrakmi zjavil jasný záblesk a krátko po ňom nasledoval hrom a vyzeralo to, že začne každú chvíľu pršať. "Do čerta. Už nám naozaj len toto chýbalo." zanadával Dean. vtedy k nim pribehol Brian.

"Tu nemôžete zostať. Poďte do domu." Navrhol im a keďže ani jeden z nich tam nemienil ostať. Sam odložil notebook do impaly a nasledovali Briana do domu.

Dom bol zariadený veľmi skromne. V obývačke do ktorej ich Brian zaviedol bolo ten pár kusov nábytku. Jedna ošúchaná pohovka a pár rovnako starých a zničených kresiel pred nimi stál starodávny stolík prikrytý vyšívaným obrusom. Okná síce neboli zatiahnuté závesmi ale v miestnosti bola tma na to, že bolo ešte len dopoludnie. Vonku husto pršalo a fúkal silný vietor sprevádzaný hromami a bleskami, ktoré naznačovali, že sa tam deje niečo zlé. Sam a Dean sedeli na pohovke a Brian odišiel do druhej miestnosti s tým, že sa hneď vráti. Dean zatiaľ porozprával Samovi, čo mu povedal Bobby do telefónu a spolu s tým čo Sam našiel na Internete to vytváralo síce neuveriteľný ale s vysokou pravdepodobnosťou reálny príbeh.

"Dobre, je to ten najšialenejší prípad aký sme mali ale musíme s tým niečo robiť." Povedal Dean a čakal, že Sam niečo navrhne, pretože jemu nič nenapadalo.

"Ak Bobby povedal, že máme zistiť či sa tu v horách nezdržuje nejaká bosorka. Tak by sme mali začať s tým. Opýtame sa Briana." Navrhol Sam.

"Áno, opýtame sa ho či nevie o nejakej starej žene v bradavicou na nose, čo by mala záujem premeniť celú osadu na nejaké príšery podobné pumám."

"No môžeme tú otázku sformulovať aj trochu menej desivo. Ten chudák chlapec je už aj tak dosť vystrašený a ani sa mu nečudujem. Tiež mi nie je všetko jedno." Opravil ho Sam vážnym a trochu aj smutným tónom. Dean si aj v tejto situácii pomáhal vtipmi aby odľahčil napätú situáciu ale Samovi to nepomáhalo. Chvíľu tam len tak mlčky sedeli a pozerali von do dažďa každý ponorený do vlastných myšlienok. Potom sa vrátil Brian sadol si na kreslo oproti nim a oboch si ich premeral pohľadom.

"Mohli by ste mi konečne vysvetliť kto vlastne ste? A prečo nám chcete pomôcť? Ako ste sa vlastne dozvedeli čo sa tu deje."

"To je nadlho Brian. Mi sa zaoberáme nadprirodzenými javmi a pomáhame ľudom. Je to tak trochu naša práca." Odpovedal mu Dean stále s úsmevom, ktorý jeho dvoch spoločníkov akurát znepokojoval ako upokojil.

"Potrebujeme vedieť, čo sa tu v osade dialo predtým ako sa toto začalo." Povedal Sam.

"Všetko bolo v poriadku, všetci sme žili pokojne. Potom sa tu objavili nejaký cudzinci. Pôsobili dosť záhadne. Každý z nich mal zlý pocit dokonca aj strach. Počul som, že prišli pretože chceli zbúrať na našu osadu a postaviť tu turistické centrum. Všetci boli samozrejme proti tak odišli a o pár dní sa potom začala táto nočná mora."

"Je možné, že tým majú niečo spoločné."

"Ale ako by mohli? Veď to boli obyčajný ľudia, ako by mohli spôsobiť niečo takéto?"

"Ak niekto vyzerá ako človek nemusí ním naozaj byť. A ak aj mohol im s tým niekto pomôcť, niekto kto ovláda čiernu mágiu." Vyklopil Dean na rovinu, vôbec sa nesnažil Briana chrániť čo šokovalo aj Sama ktorý na neho hodil prekvapený pohľad ktorým sa ho pýtal čo to má znamenať. Dean bratov pohľad ignoroval a pokračoval v rozprávaní "Niekto kto, ovláda nejaké kúzla by mohol urýchliť premenu ľudí na tých pumolakov či čo to je a stačilo by ak by prišli do kontaktu s ich krvou a ani by to nevedeli. Je tu niekto taký o ktorom sa také niečo hovorí?"

Brian na neho celý čas pozeral ako teľa na nové vráta a nemohol uveriť akým pokojným tónom hovoril všetci tieto neuveriteľné veci akoby to bolo pre neho celkom bežné.

Po chvíli sa spamätal natoľko aby mohol na Deanovu otázku odpovedať.

"No je tu jedna taká žena žije asi kilometer odtiaľto v dome, ktorý je tam jediný. Ľudia sa jej boja pretože si myslia, že je bosorka, ale neviem, nechce sa mi veriť, že by bola niečoho takého schopná."

"Pôjdeme za ňou a uvidíme čo je zač." povedal Dean a postavil sa. "Poď Sam ideme. Nemôžeme strácať čas."

"Čože? Teraz to nemyslíš vážne. Nevidíš ako prší? V takej búrke sa nikam nedostaneme."

"Máme predsa auto."

"Prepáč, že sa vám do toho pletiem ale Sam má pravdu. teraz nemôžete nikam ísť." Zasiahol do ich rozhovoru Brian. Obaja sa na neho pozreli a on pokračoval. Tam sa autom určite autom nedostanete. Tá žena býva hlboko v lese a nie je tam cesta. A ísť tam peši by bol nezmysel keď sú tam tie tvory, ako ich to voláte?"

"Pumolaci." Doplnil ho Dean. "ale nemôžeme tu donekonečna tak sedieť a čakať kým odídu. Aj tak s nemyslím, že mali v pláne niekam ísť."

"Tak počkaj aspoň kým neprestane pršať. Sme tu už len mi traja. A ísť von je samovražda."

"Dean máva niekedy šialené nápady. Ešte že nemusí byť vždy podľa neho inak by sme boli dávno mŕtvy." Využil Sam príležitosť aby podpichol brata a urazený pohľad ktorým sa na neho Dean pozrel Samovi zlepšil náladu. Už aj on s úsmevom pozrel na Briana a povedal: "počkáme tu kým búrka ostane." Dean nevedel čo má povedať, keď Sam takto nečakane prevzal velenie a tak ostal ticho a súhlasil.

Búrka neprestávala a ešte niekoľko hodín husto pršalo. Všetci traja sedeli v obývačke len tak potichu. Ani jednému z nich nebolo do reči. Večer keď sa zotmelo pomaly prestávalo pršať a Dean zase začal pomýšľať na odchod a teraz bol odhodlaný tak že mu to ani Sam alebo Brian nebudú môcť vyhovoriť. Tú záležitosť musia ukončiť a čo najskôr lebo Dean sa už nevedel dočkať toho kedy sa vráti do civilizácie poriadne sa naje a vyspí sa v mäkkej posteli. Brian stál pred oknom a pozeral sa von. Sam podišiel k nemu a opýtal sa ho čo tam vidí.

"Sú tam. Tie príšery obkľúčili celý dom. Odtiaľto sa nedostaneme." Odpovedal Brian a stále zaujato pozeral von.

"Čože?" vykríkol prekvapene Dean, rýchlo stal z kresla a tiež prešiel k oknu.

"Ja tam nič nevidím."

"Nevidíš ich ale oni tam sú. Ja viem že tam sú. Cítim ich prítomnosť." Vyhŕkol zo seba Brian otočil sa a nahnevane sa na Deana pozrel.

"Tak ako myslíš. Ak tvrdíš že tam sú, tak tam sú." Povedal Dean nasilu pokojným tónom ktorý Briana ešte viac nahneval a začal kričať.

"Ja nie som blázon, tak sa tak ku mne nesprávaj! Ak sú tu nejaký blázni tak vy dvaja pri tom všetkom čo ste mi narozprávali."

"V poriadku Brian. Upokoj sa. Nikto tu nehovorí že si blázon." Upokojoval ho Sam a obaja si všimli že jeho správanie sa zmenilo. Doteraz nebol taký agresívny ale pôsobil skôr vystrašene. Ako sa Sam pozrel do jeho tváre mal už úplne iný výraz a napriek tomu, že bolo dosť chladno sa potil.

"Počuj, nevyzeráš dobre. Si v poriadku?" opýtal sa ho.

"Ako môžem byť v poriadku pri tom všetko čo sa deje? Zdá sa vám že je tu niečo v poriadku?!" kričal Brian a potom nahnevane odišiel z obývačky a zabuchol za sebou dvere.

"Sam, niečo mi tu nehrá, asi by sme mali čo najskôr odísť." prehovoril Dean keď si bol istý, že ho Brian nebude počuť.

"Odísť? A kam chceš ísť, vonku sú tí pumolaci a my sme všetky zbrane nechali v aute. Nedostaneme sa odtiaľto len ak by sme si prestrieľali cestu."

"Možno by sa nám podarilo dostať sa k autu ak pôjdeme rýchlo."

"A čo ten úbohý chlapec? Chceš ho tu nechať samého? Uprostred tohto?"

Keď si Juan pozrel fotky, bol šokovaný. Nikdy by mu ani nenapadlo, že by práve Jazmin mohla byť tou ženou, ktorú spomínala Eugénia. Nevedel si predstaviť, ako túto situáciu vyrieši, ale vedel, že nemôže dovoliť, aby sa jeho dcéra stretávala s Arisom, s tou rodinou mal vždy problémy. "Niečo nie je v poriadku?" spýtal sa ho detektív. "Nie, je to v poriadku, musím si teraz niečo vybaviť," povedal Juan a išiel po chodbe až k izbe Jazmin. Nahnevane zabúchal na dvere a kričal: "Jazmin, okamžite otvor!" "Čo sa deje otec? Horí?" spýtala sa Jazmin, keď otvorila dvere. "Vysvetli mi, čo má toto znamenať," kričal Juan a podal jej fotky. "Ako si to mohol urobiť?! Prečo si ma dal sledovať?" vykríkla Jazmin, keď si ich prezrela. "Nedal som sledovať teba, ale Luisa Miguela." "A prečo? Čo máte vy dvaja za spory? Prečo bol vlastne včera u teba v agentúre?" ,,Neprekrúcaj to Jazmin! Odkedy sa stretávaš s tým chlapom?" ,,Stretli sme sa len pár krát, ale do toho ťa nič nie je." Aj keď bola Jazmin šokovaná, pretože nečakala, že sa o jej vzťahu s Luisom Miguel dozvie tak skoro, a nechápala aký mal jej otec dôvod dať Luisa Miguela sledovať, bola rozhodnutá brániť sa a za žiadnych okolností sa Luisa Miguela nevzdať. Veď to jej povedal aj on, keď sa včera stretli na pláži. "Ako mi to môžeš len tak povedať? Nedovolím ti viac stretnúť sa s tým prekliatym chlapom!" "Najprv mi povedz dôvod tvojej nenávistí k Luisovi Miguelovi, čo ti urobil!" "Ten sprostý policajt bol ženatý so Sofíou Rivadeneirovou. To úplne stačí." Juan by nikdy neprezradil skutočný dôvod svojej nenávisti k Luisovi Miguelovi, to čo sa stalo medzi jeho rodičmi a ním pred viac ako 20 rokmi nikto nevedel a Juan bol rozhodnutý nechať si toto tajomstvo navždy pre seba. "Áno, bol a čo má byť! Od jej smrti už prešlo niečo vyše 2 mesiacov, ľúbim ho a neprestanem sa s ním stretávať iba kvôli tvojim nezmyselným predsudkom," kričala na neho Jazmin. "To sa ešte uvidí!" vykríkol Juan a chcel Jazmin udrieť, ale práve vtedy prišiel Sebastian. "Neopováž sa jej dotknúť Juan," bránil ju, aj keď nikdy nevedel, čo bolo dôvodom ich častých hádok, nikdy by nedovolil, aby Juan ublížil Jazmin. "Nestaraj sa do toho!" zvrieskol Juan. "Už ti nebudem nič vysvetľovať," povedala Jazmin a odišla. "Čo sa zase stalo?" spýtal sa Sebastian. "Pozri sa sám, čo urobila Jazmin!" povedal Juan a hodil fotky na zem. Sebastian ich zodvihol a opýtal sa: "Ten muž, čo je s Jazmin na tých fotkách, je Luis Miguel Arizza však?" "Áno, Jazmin a Luis Miguel sa už nejaký čas stretávajú a povedala, že je do neho zamilovaná." "No to je teda prekvapenie, nikdy by som si nepomyslel, že niekto z našej rodiny ešte bude niečo mať s Arizzovcami. Ale som rád, že si konečne niekoho našla," povedal Sebastian a Juana ešte viac naštvalo, že jeho brat ostal úplne pokojný, dokonca to vyzeralo, že ho táto správa potešila. Ale Sebastian bol vždy úplne iný ako jeho starší brat. "Ako to môžeš povedať! Nedovolím, aby mala Jazmin vzťah so synom toho prekliateho zradcu Jorgeho Luisa!" "Nech sa medzi tebou a Jorgem Luisom stalo čokoľvek, bolo to pred mnohými rokmi a Luis Miguel nie je ako jeho otec." "Luis Miguel je oveľa horší ako jeho otec. Je posadnutý tým, že ma chce dostať do väzenia a teraz navyše patrí k Rivadeneirovcom!" Keď sa Luis Miguel vrátiť z práce, chcel sa porozprávať s Eugeniou, aby si konečne vyjasnili nejaké záležitosti. Jeden z kolegov mu povedal, že kým tam nebol, Eugenia ho hľadala. Chcel vedieť, čo od neho zase chcela. Keď ju stretol spýtal sa jej: "Prečo si ma hľadala na stanici, stalo sa niečo?" "Nie, Luis Miguel, chcela som ťa vidieť," povedala Eugénia. "Prečo ma stále otravuješ? Koľkokrát som ti povedal, aby si mi dala pokoj." "Pretože ťa ľúbim Luis Miguel," odpovedala mu Eugénia, ktorá práve začala zo svojím plánom a pobozkala ho, keď práve vošiel Eudardo a videl to. Bol šokovaný a skríkol: "Eugenia, Luis Miguel, čo to má do čerta znamenať?!" "To, čo si videl, nemám k tomu čo povedať," povedala Eugénia a vôbec sa nesnažila ospravedlňovať. Aj keď toto v pláne nemala, to že ich jej otec videl, jej pomohlo. Teraz bude určite aj on na jej strane." "Ako môžeš Luis Miguel? Veď Eugenia je Sofíina sestra." "Medzi nami vôbec nič nie je, Eduardo, a ani nič nebude," povedal pokojne Luis Miguel. "Nerob zo mňa idiota, viem čo som videl!" nahneval sa Eduardo. "To bol jeden veľký omyl," pokúšal sa vysvetliť Luis Miguel. "Nie Luis Miguel, si obyčajný klamár," vykríkla Eugénia. "Čo to hovoríš? V čom som klamal?" prekvapil sa Luis Miguel "Veľmi dobre vieš, že ťa ľúbim a teraz to chceš poprieť?" "Nemôžem tomu uveriť," povedal Eduardo. "Eugenia za mnou stále chodila, aj vtedy, keď som sa stále opíjal, ale medzi nami nikdy nič nebolo. Neurobil som nič také, prečo by si Eugenia mohla myslieť, že mám o ňu záujem." "Takže ty si nič nepamätáš z tej noci, čo sme spolu strávili asi pred mesiacom, keď sme prišli z jedného baru! Však?" opýtala sa Eugénia. "Nie, vždy som bol vtedy taký opitý, že nič si nepamätám. V tú noc, keď si zaspala v mojej izbe sa nič nestalo, povedala si mi to, keď som sa ťa pýtal," nahlas uvažoval Luis Miguel. "Nepovedala som ti pravdu. Keď som zistila, že si nič nepamätáš, bolo mi trápne povedať ti to, myslela som, že ti to ani nikdy nepoviem ale teraz..." "Čo sa stalo? Prečo mi to hovoríš práve teraz, po takej dobe?" prerušil ju Luis Miguel. "Nechcela som ti to povedať, ale teraz som zistila, že som tehotná a čakám tvoje dieťa. Mal by si to vedieť," povedala Eugenia a Eduardo už nevedel čo povedať. Nikdy by nečakal, že by sa také niečo mohlo stať. "Toto nie je možné, čo sa v našej rodine môže stať. Už je to tu fakt nie normálne. Dobre, Luis Miguel bol opitý, ale ty nie, načo si vtedy myslela? Už si zabudla na Sofíu?!" "Eduardo toto je naša vec, nechaj nás, vybavíme si to sami," povedal Luis Miguel "Ako to, že je to vaša vec? Eugenia je moja dcéra, ty si môj zať a to dieťa bude môj vnuk. A čo chudera Sofía?" kričal Eudardo. "Otec, Sofía je už mŕtva, je jej to jedno," povedala Eugénia. "Nechápem, prečo si takáto bezcitná a tvrdíš, že si zaľúbená. Ak si naozaj tehotná, ešte to nemusí znamenať, že to dieťa je moje!" rozčúlil sa Luis Miguel. "Takže podľa teba si vymýšľam? Ja nie som klamárka, keď to potrebuješ, dokážem ti, že som naozaj tehotná!" kričala Eugénia. Vtedy zazvonil Luisovi Miguelovi mobil, volala mu Jazmin ktorá mu povedala, že jej otec už o nich vie a chcela sa s ním čo najskôr stretnúť. Luis Miguel povedal Eduardovi a Eugenii, že mu volali z práce a musí odísť a išiel za Jazmin na dohodnuté miesto. Keď prišiel, Jazmin ho už čakala. "Láska moja, čo sa stalo? Ako sa o nás Juan dozvedel?" opýtal sa jej. "Dal ťa sledovať súkromným detektívom a ten nás odfotil na pláži," povedala Jazmin. "Počkaj Jazmin, ako že dal sledovať mňa? Prečo?" ,,Ja nič neviem, nechcel mi nič vysvetľovať, ani neviem, aké nezhody máte vy dvaja okrem toho, že tvoj svokor je jeho nepriateľ. Ale urobil mi poriadnu scénu. Čo budeme robiť?" "Nevzdáme sa, nikto nás nerozdelí," snažil sa ju upokojiť Luis Miguel. "Áno viem, ale bojím sa, môj otec je schopný všetkého," povedala Jazmin. "Poznám Juana a nebojím sa ho." Juan telefonoval Eugenii ešte v ten večer. Chcel jej oznámiť čo sa stalo. "Vieš už niečo o tej žene?" opýtala sa ho Eugénia. "Áno, ale nie je to dobrá správa. Luis Miguel sa stretáva s mojou dcérou," povedal Juan. "Veď to je výhoda, môžeš jej zakázať sa s ním stretávať." ,,To nie je také jednoduché, nepoznáš Jazmin." Juan vedel, že na Jazmin jeho zákazy už dávno neplatia. A keď jej bude brániť stretávať sa s Luisom Miguelom, bude to ešte horšie. Ale spomenul si, že Eugenia hovorila o nejakom pláne a dúfal že jej vyjde. "Čo ten tvoj druhý plán?" "S tým je to lepšie ako som čakala, teraz mi bude musieť pomôcť aj otec," povedala Eugenia a aj ona bola veľmi spokojná s tým, ako to dopadlo. ,,Luis Miguel je tam?" opýtal sa Juan, lebo odkedy sa s Jazmin pohádali, nebola doma. Bol si istý, že hneď bežala za Luisom Miguelom. "Nie, asi pred hodinou mal nejaký telefonát. Povedal že z práce a odišiel, ale nezdá sa mi to." "Do čerta, aj Jazmin pred hodinou odišla, keď sme sa pohádali, myslím, že sú spolu." "No dobre, to nevadí," pokojne povedala Eugénia. "Povedala som Luisovi Miguelovi, že som tehotná a počul to aj otec." "Nerozumiem tomu, povedala si mi predsa, že medzi vami nič nebolo," Juan bol prekvapený. "Áno, ale on to nevie, spomínala som ti, že po Sofíinej smrti sa stále opíjal, nevie čo sa stalo." "A uveril tomu?" "No asi tak na polovicu. Chce dôkaz, že som tehotná, neviem ako sa z toho dostanem." ,,S tým sa netráp, postarám sa o to. Mám nejaké kontakty, nebude problém zohnať potvrdenie, že si naozaj tehotná." "Ale to vyrieši len polovicu problému, musím sa za Luisa Miguel vydať čo najskôr, skôr ako zistí, že je to podvod." "Ako poznám Eduarda, nenechá to tak. Určite prinúti Luisa Miguela, aby sa s tebou oženil čo najskôr, a po svadbe sa už o neho postarám." "Dobre Juan, dúfam že to vyjde." Na druhý deň ráno sa chcel Luis Miguel porozprávať s Eduardom, nechcel, aby si o ňom po tom, čo sa včera stalo myslel, že je nezodpovedný, keď len tak odišiel z domu a tak sa zastavil v Riveradeneire. "Luis Miguel, teba som tu naozaj nečakal," prekvapil sa Eduardo, keď ho uvidel. "Musím ti vysvetliť to s Eugeniou, nechcem aby si si myslel, že som už zabudol na Sofíu, ani že som nezodpovedný," povedal Luis Miguel. "Nemyslel som si to, vedel som, že skôr či neskôr sa znova zamiluješ, veď si ešte mladý, len ma to prekvapilo. Eugenia je Sofiina sestra." "Ja viem Eduardo, aj keď to, čo sa v tú noc stalo bol omyl, postarám sa o dieťa." Luis Miguel vedel, že keď bude mať dieťa s Eugeniou zmení sa jeho život. Najviac sa obával toho, ako bude reagovať Jazmin, keď sa to dozvie, dúfal že ho pochopí a neopustí ho. "To som rád, musíš sa čo najskôr oženiť s Eugeniou," povedal Eduardo. Chcel, aby sa vydala, pretože ak by aj ona bola slobodná matka, tak ako pred rokmi Sofia, bol by z toho škandál, ktorý by zničil dobré meno celej rodiny. "Nie, s Eugeniou sa neožením, to nemôžem," odpovedal Luis Miguel. "Preto že je Sofiina sestra?" "Nie, pretože ju neľúbim a neožením sa len kvôli dieťaťu, tak by nikto z nás nebol šťastný." "Prestaň sa vykrúcať a povedz mi pravdu," rozčúlil sa Eduardo. "Je v tom iná žena! Však?" "Áno, Eduardo," priznal sa Luis Miguel, keď sa už o jeho vzťahu s Jazmin dozvedel Juan, už nemalo zmyslel ďalej to skrývať a tak sa rozhodol, že Eduardovi všetko povie. "Som zamilovaný do inej ženy a nerozídem sa s ňou." "A kto je tá žena, poznám ju?" "Myslím že áno, je to Jazmin Arciniegasová." "Čože? A to odkedy?" prekvapil sa Eudardo a opýtal sa: "A vie o tom Juan?" "Stretol som ju náhodou v deň tej nehody, ale stretávame sa len niekoľko dní, Juan to vie." "Ten vzťah nemá budúcnosť. Juan nedovolí, aby ste boli spolu a ani ja nie. Nemôžeš sa na Eugeniu vykašľať v takejto situácii." "To neurobím, povedal som, postarám sa o dieťa, ale Eugeniu si nevezmem. Už musím ísť," povedal Luis Miguel a išiel na policajnú stanicu. Popoludní tam prišla Eugenia a trvala na tom, že s ním chce hovoriť. "Porozprávame sa večer na haciende, Eugenia, mám veľa práce," povedal jej. "Nie, Luis Miguel, bude to len okamih, len ti chcem ukázať výsledky testov, aby si mi veril, že som tehotná .

Vtedy vošla do kancelárie Jazmin: "Otec, chcem s tebou hovoriť..." zastavila sa s polovici vety, keď uvidela Luisa Miguela. Bola tak veľmi prekvapená, že až zabudla, prečo za otcom prišla. Luis Miguel bol tiež veľmi šokovaný, obaja sa na seba chvíľu pozerali a nič nepovedali. Až kým ticho neprerušil Juan: "Čo potrebuješ Jazmin?" opýtal sa. "Ale nič dôležité. Keď máš prácu, preberieme to doma." "Nie, práve sme skončili," povedal Juan a chcel Jazmininu návštevu využiť ako zámienku na to, aby poslal preč Luisa Miguela. Jazmin však chcela odísť. "Nemusíte sa ponáhľať. Porozprávame sa inokedy," povedala a odišla z kancelárie, chcela hneď z agentúry odísť, ale bola zvedavá, kto je Luis Miguel, keď sa stretli na pláži netušila, že pozná jej otca. Keďže Juanova sekretárka niekam odišla, ostala pri dverách a vypočula si celý rozhovor. "Luis Miguel, myslím si, že sa nemáme o čom rozprávať. Z Eduardom a ani s tebou nechcem mať nič spoločné. Bude najlepšie keď odídeš," povedal Juan. "Čo to máte s Eduardom sa spory?" spýtal sa Luis Miguel. "Do toho ťa nič nie je, to že si bol ženatý s jeho dcérou ti nedáva právo pliesť sa do našich záležitostí." "Sofíu do toho nepleť!" Luisa Miguela nahnevalo, že Juan spomenul Sofiu, nechcel o nej hovoriť a už vôbec nie s ním. Napriek tomu dodal: "Neviem, ako s tebou mohla niečo mať." "Ja zase nechápem, čo videla na tebe. Mohol by si byť jej synom!" nedal sa Juan, no potom stratil všetku trpezlivosť a vykríkol: "Buď odídeš sám, alebo ťa vyhodím!" "Neobťažuj sa, pôjdem sám," povedal Luis Miguel a odišiel z kancelárie. Chcel odtiaľ odísť a vrátiť sa do práce, veď práca bola pre neho v poslednom období najdôležitejšia, ale keď nastupoval do svojho auta, prišla Jazmin. "Luis Miguel, počkaj! Chcem s tebou hovoriť," zakričala na neho. "Áno, myslím, že by sme si mali čo povedať, ale nie tu, aby sa to nedozvedel tvoj otec," povedal Luis Miguel a nastúpil do auta. Pomyslel si na to, ako by asi Juan reagoval, keby zistil, že sa stretáva z jeho dcérou. Tomu sa chcel radšej vyhnúť, tak Jazmin navrhol, aby nastúpila k nemu do auta. Zašiel o kúsok ďalej, aby sa mohli pokojne porozprávať. Niekoľko minút ale aj tak boli potichu. "Mám ja teda šťastie, zo všetkých žien som sa musel zamilovať práve do dcéry Juana Arciniegasa," povedal Luis Miguel po chvíli. "Nemám vo zvyku hovoriť neznámym ľudom kto je môj otec," chladne mu odpovedala Jazmin, no potom si uvedomila, ako povedal, že je do nej zamilovaný, a to naozaj nečakala. "Počkaj, vieš čo si povedal? Ako si sa do mňa mohol zamilovať, veď sme sa stretli len dva krát?" "Áno, zamiloval som sa už vtedy, keď som ťa prvý krát uvidel." "Tak na mňa asi budeš musieť zabudnúť, počula som, čo si hovoril otcovi, tvoja manželka bola dcéra otcovho veľkého rivala." "Áno, ale čo na tom záleží, je to spor medzi mojím svokrom a tvojím otcom, s tebou to nemá nič spoločné. Povedz mi, prečo si za mnou išla? Asi ti nebudem ľahostajný." "Zase si nenamýšľaj, Luis Miguel, ani neviem prečo som to spravila." "Dobre, nechajme to tak, stretnime sa dnes večer na pláži, tam kde minule a porozprávame sa. Teraz mám ešte prácu," navrhol jej Luis Miguel. "Tak dobre, dnes večer," súhlasila Jazmin a vystúpila z auta. Vtedy prišla na to, že si ani neuvedomila, čo robí, a nevedela, prečo sa v prítomnosti Luisa Miguela tak správa. Vrátila sa do agentúry a išla rovno do Juanovej kancelárie. Keď vošla, Juan sa jej opýtal: "Čo si vlastne chcela, Jazmin? Prečo si prišla?" "Nebolo to nič dôležité, keď máš ešte prácu, vrátim sa na haciendu," povedala Jazmin. "Dobre, teraz musím odísť, mám jednu schôdzku a potom prídem." "Tak dobre. Radšej sa nebudem pýtať s kým." Juanovi sa nepáčila Jazminina poznámka: "Prečo zase začínaš?" opýtal sa jej. "Z ničím nezačínam. Tak ja pôjdem," povedala Jazmin a rýchlo odišla, lebo cítila, že keby ostala ešte chvíľu, určite by sa zase pohádali. Juan mal dohodnuté stretnutie s Eugeniou. Išiel za ňou hneď, ako odišiel z agentúry. "Ako pokračuješ s Luisom Miguelom?" opýtal sa jej keď prišla. "Nijako, vôbec si ma nevšíma," odpovedala mu Eugenia a potom sa ho opýtala: "Zistil si už niečo o tej žene s ktorou sa stretáva?" "Nie, môj detektív stále nič nezistil. Luis Miguel ide iba do práce a potom sa vráti na haciendu. Si si istá, že sa s niekým stretáva?" "Áno, keď som ho raz sledovala, stretol sa s nejakou ženou na pláži." Eugenia bola presvedčená, že Luis Miguel sa s tou ženou stretáva, lebo inak si ani nevedela vysvetliť, že ju ignoruje. Bola zvyknutá, že vždy vyvolávala záujem u mužov a Luis Miguel bol prvý, ktorému bola ľahostajná. O to viac bola odhodlaná dosiahnuť svoj cieľ a vydať sa za neho. "Je ten detektív, ktorého si najal aby sledoval Luisa Miguela, dobrý?" opýtala sa ho. "Pokiaľ viem, tak áno. Dúfam, že sa čoskoro dozvieme niečo viac." "A čo urobíme potom, keď budeme vedieť, kto je tá žena?" opýtala sa Eugénia. "Neviem, ale budeme ju musieť dostať od Luisa Miguela všetkými možnými prostriedkami." "Myslíš, že sa jej budeme musieť zbaviť?" "Nie, dúfam že to nebude potrebné, hlavné je, aby si ty mala nejakú šancu u Luisa Miguela." "Mám jeden plán, ako by som mohla Luisa Miguela prinúti k svadbe a myslím, že práve teraz je najlepší čas začať s ním," povedala Eugénia, ale o podrobnostiach plánu ešte Juanovi nehovorila, chcela mu to porozprávať až potom, keď jej to vyjde. Keď sa Luis Miguel vrátil na haciendu, išiel za Eduardom, aby mu povedal, čo sa stalo u Juana. "Nebol si tam dlho, ako to dopadlo s Juanom?" spýtal sa ho Eduardo. "Zle, keď som mu povedal, že som prišiel namiesto teba, nechcel sa so mnou rozprávať. Pohádali sme sa a potom ma vyhodil, takže som nič nevybavil," povedal Luis Miguel. "To ma neprekvapuje, s Juanom sa vôbec nedá normálne porozprávať a preto kým bude Juan Arciniegas nažive, nikdy mi nedá pokoj." "Čo tým myslíš Eduardo? Naznačuješ, že by si chcel Juana zabiť?" Luis Miguel si zle vysvetlil Eduardove slová a preto sa Eduardo musel opraviť: "Nie, samozrejme že nie, to je jeho spôsob vybavovania si účtov nie môj. Ja by som ho rád dostal za mreže." Aj Luis Miguel celé roky túžil potom istom a vedel aj to, že to vôbec nie je jednoduché, pretože Juan sa vždy zbavil všetkých svedkov a aj iných dôkazov, ktoré by ho mohli usvedčiť. "Áno, to aj ja, raz ho musím usvedčiť z jeho zločinov." "Nerob si ilúzie Luis Miguel, dosť policajtov ho už chcelo dostať do väzenia a dopadli zle." "Áno viem, musí byť nejaký spôsob, ako toho sviniara dostať do väzenia," povedal nahnevane Luis Miguel. "Raz sa mi to podarí!" "Zdá sa mi, že už o Juanovi vieš dosť veľa. Poznal si ho už predtým ako si spoznal Sofíu?" "Áno, poznal ho môj otec." Luis Miguel nikomu nehovoril o svojom otcovi a preto chcel odísť, aj tak už meškal do práce: "Myslím že už pôjdem." "A kam? Dúfam, že nechceš ísť znovu do nejakého baru." "Nie, s tým som už prestal, idem do práce." Keď sa rozlúčil z Eduardom, tak išiel do práce a večer šiel na pláž, kde sa mal stretnúť s Jazmin. Tá si nebola istá, či má za ním ísť a preto prišla neskôr, ale Luis Miguel bol trpezlivý a počkal na ňu. "Konečne si prišla, láska moja, " privítal ju, keď prišla. "Prišla som ti povedať, že medzi nami nič nemôže byť, otec by ťa neprijal," povedala Jazmin. "To nehovor Jazmin, potrebujem ťa a nezaujíma ma, čo si myslí tvoj otec. Bol by som ochotný bojovať proti všetkým za našu lásku. Myslel som na teba každý deň aj keď sme sa nevideli." "Aj ja ťa ľúbim Luis Miguel, ale to nie je možné. Myslím, že by som už mala ísť." "Neodchádzaj prosím ťa. Daj nám šancu. Juan ani Eduardo nie sú taký mocný, aby nás rozdelili." "Ja neviem Luis Miguel, naozaj neviem čo mám robiť. Naozaj by som chcela byť s tebou už navždy, ale veľa vecí je proti nám." "Nie, naša láska je silnejšia," povedal Luis Miguel a pobozkal Jazmin, ale ona sa odtiahla. "Nie, to nemôžeme." "Môžeme, môžeme čokoľvek, prosím ťa už ma neodmietaj." "Dobre láska moja, skúsime to, ak je naša láska taká silná ako tvrdíš, zvládneme to." "Myslíš to vážne?" "Nikdy som nemyslela nič vážnejšie. Ale je tu jedna vec. Nechcem, aby sa môj otec dozvedel o tom, že sa ľúbime, aspoň zatiaľ nie." "Dobre, s tým súhlasím, ale neutajíme to navždy. Zatiaľ sa môžeme stretávať tu, aby nás nikto spolu nevidel." Vtedy ani netušili, že ich sledoval Juanov detektív, ktorý ich odfotil a na druhý deň odniesol fotky Juanovi

Fabio si prezeral v kancelárii spisy keď vošla do kancelárie Maggie takže si ju ani nevšimol. "dúfam že neruším." povedala Maggie nervózne Fabio povedal: "nie pravdaže nie sadnite si prosím." "som detektívka Megan Greyová." Maggie nervózne klepala prstami o stôl ktorý stál v rohu veľkej a útulnej kancelárie. "nečakal som že by sem pošlú ženu." v tom zazvonil telefón Fabio rýchlo zodvihol slúchadlo "Detektívne oddelenie Fraga prosím." Z telefónu sa ozval ženský hlas: "prosím vás okamžite sem príďte ale rýchlo prosím vás je to súrne!" "nerozumiem čo sa stalo?" "rýchlo príďte a všetko vám vysvetlím!" "dobre už som na ceste ale musíte mi povedať kde ste!" "som na moste odtiaľto k vám je asi 15minút autom." "už rozumiem hneď som tam." Povedal Fraga a položil slúchadlo. "čo sa stalo?" opýtala sa Maggie "Neviem presne ale zavolajte posily nech idú na most pri vodopáde smrti a rýchlo že sa tam stretneme o štvrť hodinu!" Maggie zobrala slúchadlo vyťukala číslo a povedala: "tu je Maggie Grayová potrebujeme posily na moste pri vodopáde smrti neviem presne prečo ale je to súrne!" "dobre hneď tam posielam hliadku." Povedal policajt. "dopočutia." povedala Maggie a položila slúchadlo. Fabio prišiel k stolu otvoril šuplík vybral z neho pištoľ dal si ju za opasok a povedal "môžeme ísť!" a spolu s Maggie vyšli von s kancelárie. Pred budovou stálo Fabiovo auto bolo staršie s poznávacou značkou Argentíny z Buenos Aires. "odkedy máte toto auto?" opýtala sa Maggie Fabia keď otváral dvere auta. "mám ho veľmi dlho kúpil som si ho keď ma prijali do policajného zboru ešte v Argentíne v Buenos Aires a môžeme si tykať sme kolegovia." "dobre." povedala Maggie a nastúpili do auta, Fabio si sadol do za volant a Maggie na sedadlo spolujazdca. "prečo si odišiel z Buenos Aires?" Opýtala sa Maggie. "bol som komisár asi tri roky a teraz ma z policajného zboru a preložili ma sem." "a prečo ťa vylúčili?" "nepáčili sa im moje vyšetrovacie metódy." "aké si mal metódy?" opýtala sa Maggie zvedavo. "napríklad som raz pri prestrelke postrelil nevinného človeka ktorého som si pomýlil s nebezpečným zabijakom." "a žije ten človek?" "len o vlások unikol smrti, ale ostal ochrnutý to bolo posledné čo som vo funkcii urobil keď sa vedenie dozvedelo v akom stave je ihneď ma preložili." Keď to Fabio dopovedal zaparkoval auto v tieni pod stromom vystúpil z auta otvoril Maggie dvere a ona vystúpila s auta. O pár metrov ďalej ani nie o minútu zastalo policajné auto, Fabio dobehol k mostu ako len najrýchlejšie vedel na moste stála žena pozerala sa na vodopád a plakala. "Som Fabio Fraga, detektív čo sa stalo?" povedal Fabio. Žena sa na neho pozrela a s plačom povedala: "bola som s mojím manželom nakupovať keď sme vychádzali z obchodu zastavil nás jeden muž namieril na nás revolver a donútil nás nastúpiť do jeho auta, doviezol nás sem vytiahol môjho manžela z auta potom sa hádali ten muž vystrelil a zhodil môjho manžela z mosta potom prišiel ku mne znásilnil ma a ušiel potom som vám zavolala." "to je hrozné zavolám sanitku aby vás vyšetrili." povedal Fabio vybral mobilný telefón vyťukal číslo a povedal "tu je Fabio Fraga potrebujem sanitku pri vodopád smrti!" zložil dal si telefón do vrecka a povedal Maggie: "buď s políciou ja vypočujem túto ženu." Maggie prikývla. Fabio sa otočil k žene a povedal "pani ako sa voláte?" "Kely Mauriceová." "a váš manžel sa ako volal?" "Peter." "pamätáte sa ako vyzeral muž čo vás uniesol?" "nie nevidela som mu do tváre mal ju zakrytú ale mal silnú postavu a bol dosť vysoký." "pamätáte si aké mal auto aj to by my dosť pomohlo pri vyšetrovaní." "bolo veľmi luxusné svetločervenej farby no nie som si istá a značku neviem ." Potom keď Fabio zbadal že je na tom zle povedal "počkajte tu o chvíľu príde sanitka a upokojte sa ja idem za Maggie." "ako sa môžem upokojiť keď jediný muž ktorého som v živote milovala je mŕtvi." Povedala Kely. Fabio zašiel za roh a opatrne zišiel po strmom svahu na miesto kde stáli dvaja policajti a Maggie. "našli sme telo toho mŕtveho muža." informoval Fabia policajt. Fabio sa zohol k mužovi a povedal: "volal sa Peter Maurice zhodil ho maskovaní muž z mosta potom ako na neho vystrelil hneď potom znásilnil jeho ženu a ušiel." Policajt sa pozrel na Fabia a povedal: "to ale nie je možné nemá na tele nejakú ranu po guľke." "ale nemôžeme si byť istý že ho trafil." "nemôžeme vylúčiť žiadnu príčinu smrti kým nemáme dôkazy." povedal policajt Fabio začul sirénu sanitky a povedal: " idem hore hneď prídem." A ako stúpal hore svahom všimol si v tráve pri kameni ležať náboj s revolveru zobral ho do ruky a dal ho do vrecka na dôkazy, vyšiel hore na cestu a zavolal na Maggie: "poď ideme do kancelárie máme ešte veľa práce." Maggie sa otočila a pomaly sa pokúšala sa dostať na svah . "Pomôžem ti?" opýtal sa jej Fabio. "no neviem možno." odpovedala Maggie a hneď na to sa pošmykla a posunula sa dolu Fabio jej chcel ísť pomôcť ale policajt k nej pribehol a opýtal sa jej: "slečna Greyová ste v poriadku?" "áno" povedala Maggie potichu policajt jej podal ruku a pomaly vyšli hore na moste sa Maggie oprášila od zemi povedala: "dovidenia a ďakujem vám." "nemáte za čo." Povedal policajt a milo sa na ňu usmial. Maggie zamierila k Fabiovmu autu Fabio jej otvoril dvere obaja nastúpili a odišli. "akú prácu to máme?" opýtala sa Maggie keď dorazili do kancelárie. "zajtra pochodíme všetky obchody kde predávajú zbrane alebo náboje." Vysvetľoval Fabio. "ale prečo ?" opýtala sa Maggie nechápavo. Fabio vybral si saka vrecko s nábojom. "odklial to máš ?" opýtala sa Maggie "našiel som ho keď som išiel hore tak to ležalo v tráve to je dôkaz že páchateľ na Petra Morica strieľal no netrafil ho zajtra budú výsledky pitvi a budeme môcť určiť príčinu smrti, potom musíme chytiť toho vraha." V tom zazvonil telefón Fabio zodvihol slúchadlo: "kriminálna polícia pri telefóne Fraga prosím." Z telefónu sa ozvalo"dobrý deň rýchlo príďte k mostu Plata jede.!a spojenie sa prerušilo. "haló, haló, haló!" kričal Fabio a potom zložil. "čo sa stalo?" opýtala sa Maggie "volala jedna žena bola veľmi rozrušená aby sme prišli rýchlo k mostu Plata, nedopovedala slovo a spojenie sa prerušilo hneď teraz tam ideme." Povedal Fabio a išiel ku dverám. "už je skoro večer kedy pôjdeme domov?" opýtala sa Maggie . "možno budeme pracovať až dlho do noci podľa toho koľko bude práce." Povedal Fabio a vyšli z kancelárie nasadli do auta pustili sirénu a išli k mostu Plata ako len najrýchlejšie mohli keď došli na most nikto tam nebol keďže bola tma nevideli dobre na cestu Fabio šiel dole sám v rieke uvidel ležať nejakého muža vbehol do rieky a vytiahol ho na breh "zavolaj posily a lekára rýchlo prosím ťa Maggie." Zakričal a obzeral sa po okolí o pár metrov ďalej ležala žena . "polícia je už na ceste." kričala na neho Maggie. Fabio prišiel k žene vybral jej z kabátu občiansky preukaz a vybehol hore za Maggie. "je tam jeden mŕtvi muž a jedna žena obaja majú strelné zranenie tá žena sa volala Rosalia Montgomeriová mužovu identitu som nezistil." informoval ju. "myslíš že ich mohol zabiť ten muž čo zabil Petra Mauricea?" opýtala sa Maggie "je tu tá možnosť zajtra to zistíme." V diaľke počuli sirény ktoré bolo počuť stále hlasnejšie až dokým sa na moste objavilo policajné auto a za ním sanitka. Z auta vystúpil policajt a išiel rovno za Fabiom. "som seržant Lambert čo sa tu stalo." Opýtal sa Fabia "ja som detektív Fraga volala mi Rosalia Montgomeriová aby som sem rýchlo prišiel potom sa spojenie prerušilo a keď som sem prišiel našiel som ju mŕtvu dole pod mostom v tráve aj s jedným mužom tiež mŕtvym pote ukážem vám to." Povedal Fabio a zišli dolu . dole sa seržant Lambert zohol k telu "aj ja už je neskoro zajtra mám ešte veľa práce tak idem za Maggie pôjdeme do kancelárie a potom domov . " povedal Fabio a išiel hore na most za Maggie. "pod ideme do kancelárie." povedal "a čo sa budeme v kancelárii robiť?" opýtala sa Maggie "Musím si ešte niečo overiť." Išli pomaly tmavými ulicami a keď prišli k budove "už je 9 hodín dostaneme sa dnes aj domov?" "neviem ale ak to takto pôjde ďalej tak nie." Povedal Fabio so smiechom a nasadli do auta. Prišli do kancelárie a Fabio povedal Maggie: "už konečne môžeme ísť domov odveziem ťa?" "načo neobťažuj sa." "je noc mesto je nebezpečné a neobťažuje ma to ja som zvyknutý byť v práci aj dlhšie." "no dobre tak ma odvez." Povedala Maggie a vyšli z kancelárie. "zajtra o 8 sa stretneme v kancelárii." Povedal Fabio keď zaparkoval pred Magginím domom "dobre tak ahoj zajtra." Povedala Maggie a vystúpila z auta. "ahoj." Povedal Fabio a odišiel domov. Ráno keď Maggie prišla Fabio jej povedal: "teraz odišiel súdny patológ a dal mi toto." A ukázal jej sáčok s nábojmi. "našiel ich v tele Rosalii Montgomeriovej a jej manžela Derreca sú s toho istého revolveru ako naboj ktorý som včera našiel pri vodopáde smrti." "čo tým chceš povedať?" opýtala sa Maggie. "len to že sa po meste pohybuje muž čo unáša manželov a potom muža zabije a ženu znásilní a ja ho dostanem kým nie je neskoro." "ale veď tie dva prípady sú rozdielne." "nie sú páchateľ Rosaliu najprv znásilnil a potom keď mi zavolala ju zabil." Išiel k stolu vybral zo šuplíka pištoľ a podal ju Maggie. "nemám rada zbrane, nikdy som nenosila pištoľ?" opýtala sa Maggie. "ako detektívka musíš mať pištoľ, aby si sa napríklad mohla brániť ak ťa niekto napadne alebo...." "nepokračuj nie som až taká hlúpa aby som nevedela načo je pištoľ." Prerušila ho Maggie. "dobre teraz ja pôjdem do obchodu zo zbraňami u Salmona a ty Cantia opýtaš sa majiteľa či si niekto u nich nekupoval vyšší muž revolver alebo takéto náboje." Podal jej sáčok s nábojom. "zober si to so sebou ak by si niečo zistila zavolaj mi pôjdeš služobným autom." "dobre." Povedala Maggie a spolu odišli z kancelárie. Fabio prešiel všetky obchody zo zbraňami ale nikto si nepamätal na takého muža. Maggie tiež nič nezistila keď sa stretli v kancelárii vymysleli nebezpečný plán. Išli nakupovať a keď vyšli z obchodu Maggie sa opýtala Fabia: "myslíš že to vyjde?" opýtala sa Maggie Fabia. "určite ale snaž sa musíme to zahrať dobre." Povedal Fabio a začali sa bozkávať. O chvíľu k nim prišiel muž so zakrytou tvárou mieril na nich revolverom a kričal: "nastúpte do auta rýchlo lebo vás zabijem!" Fabio aj Maggie nastúpili a muž ich doviezol k strmému brehu za mestom vytiahol Fabia z auta a mieril na neho revolverom. Fabio vybral odznak povedal: "polícia " vybral pištoľ a mieril na neho muž ho chytil a chcel mu vytrhnúť pištoľ z ruky a zhodiť ho dolu Maggie vyšla z auta s pištoľou a vystrelila muž spadol ale Fabio tiež Maggie zavolala políciu a utekala za nimi dolu. Zohla sa k Fabiovi a kričala: "Fabio si v poriadku Fabio žiješ povedz niečo prosím!" "som v poriadku len som si trochu udrel hlavu." Povedal Fabio. "vďaka bohu zľakla som sa že si mŕtvi." Povedala Maggie. "čo je s tým vrahom?" "strieľala som na neho asi je mŕtvi." Fabio sa postavil a pomaly išiel k telu, skúsil mu pulz a povedal: "áno je mŕtvi." Vyšli pomaly k autu pri aute zastali Fabio vybral s vrecka kľúče hodil ich Maggie a povedal: "budeš šoférovať." Nasadli do auta a odišli